13. jún, Prílet

Spomienky na pekne miesta a zážitky dozrievajú ako vino a ja som si nechal dost času utriasť si spomienky na chladný ostrov Island, ktorý sme sa štyria vybrali obísť na výlete v júni roku 2019. Pristáť na letisku Keflavík, je ako na lúke. Veterná rovina bez kopcov. Požičiavame si auto z požičovne a vyberáme sa na naše prvé ubytovanie, 164 kilometrov vzdialenú koniu farmu Sodulsholt. Farma sa nachádza na poloostrove Snæfellsnes, ktorý sa chystáme prezrieť na ďalší deň. Počas celej cesty máme oceán po ľavej strane.

Obchádzame Reykjavík a smerujeme na našu medzizastávku, mestečko Akranes, kde dokupujeme základné potraviny a dávame si kávu. Prechádzame sa pešo k majáku, no pre jeho vzdialenosť sa v poslednej časti cesty vraciame k autu a pokračujeme do nášho dnešného cieľa.
Pre dobrú viditeľnosť vidíme na horizonte zasnežený vrchol sopky Snæfellsjökull na najvzdialenejšom cípe poloostrova vzdialenom od Rejkjaviku približne 120 kilometrov vzdušnou čiarou. Prechádzame tunelom popod fjord Borgarfjörður a cesta sa konečne začína točiť na poloostrov Snæfellsnes. Vidíme náš prvý kráter na Islande, niektorí aj v živote, 60 metrov vysoký Eldborg.

14. jún, Poloostrov Snaesfellsnes

Po našej prvej noci s polnočným slnkom sa vydávame po ceste číslo 54 na 35 km vzdialenú pláž Ytri Tunga, kde by sme mohli vidieť tulene. Cesta rannou krajinou je pokojná, všade naokolo vidieť len pasúce ovce a kone, auto stretneme len občas. Pláž Ytri Tunga sa nachádza pri malej farme. Piesok na pláži je zlatý ako sme zvyknutí z iných krajín a pláž sa nám celkovo javí ako po odlive. Hŕby kamenia vedúce stovky metrov do oceánu, všetky mokré a pokryté živými, morskými riasami. Tulene nevidíme a tak sa rozdeľujeme na skupinky a prechádzame sa po pláži s ďalekohľadom a fotoaparátmi. Po chvíli nejaké tulene zbadáme vo veľkej vzdialenosti, až na skalách ceriacich sa na otvorené more. Snažíme sa urobiť pár záberov s fotoaparátom, no nakoniec to pre vzdialenosť vzdávame a považujeme našu výpravu na tulene za neúspešnú. Nasadáme do auta s tým, že sa sem môžeme vrátiť ešte neskoro večer, nakoľko slnko v noci prakticky nezapadá.

Pokračujeme hlbšie do poloostrova Snæfellsnes, v navigácii nastavený hotel Búðir, kde si plánujeme dať rannú kávu. Krátko pred odbočkou na hotel vidíme z hlavnej cesty vodopád Bjarnarfoss a tak zastavujeme trochu sa prejsť. Vodopád je ľahko dostupný z hlavnej cesty a po krátkej, aj keď strmej prechádzke sa nám ponúka krásny výhľad na okolitú krajinu. Pod sebou vidíme kaskády odtekajúcej vody z vodopádu, pred nami výhľad na krajinu, až po neďaleký oceán.

Cestou od vodopádu pokračujeme k pôvodnému cieľu, hotelu, od ktorého nás delí len pár minút. Tu si dávame kávu a pozorujeme okolie veľkým interiérovým ďalekohľadom. Vyberáme sa na krátku prechádzku k čiernemu kostolíku Buoakirkja, odkiaľ začínajú turistické cestičky po lávovom poli Búðahraun, ktoré oblasť pokrýva.

Po prechádzke sa vydávame k bývalej rybárskej dedinke Arnarstapi. Pár historických domčekov v Dánskom štýle tvorí dedinku, ktorá bola v 16. storočí pod kontrolou Dánskej koruny. Prechádzame popri kamennom monumente Bárður Snæfellsás, podľa neskorej ságy Islanďanov ide o ochrancu poloostrova Snæfellsnes . Fúka silný oceánsky vietor a my pokračujeme prezrieť si nádherné útesy. Na skalách hniezdia stovky čajok, ich hluk zintenzívňuje príboj oceánu. fotíme si veľkolepý kamenný útvar Gatklettur. Po prechádzke chodníkom ponad útesy sa vraciame po lúke k autu. Prvý raz sa na nás snaží zaútočiť vták rybák severný, ktorý hniezdi vo vysokej tráve naokolo.

Pokračujeme po jedinej ceste smerom na západ. Cesta sa začína stáčať doprava a zo scenérie je jasné, že pomaly obchádzame 700 tisíc ročný vulkán Snæfellsjökull, kam v sedemdesiatych rokoch devätnásteho storočia zostúpili protagonisti románu Cesta do stredu Zeme od Julesa Verna. Pokračujeme po ceste Útnesvegur a hľadáme pláž Skardsvik so zlatistým pieskom. Odbočka doľava k oceánu prichádza na konci leteckej dráhy, ktorú je však skôr možné rozpoznať zo satelitných záberov, ako z cesty, nakoľko ide len o vyrovnaný lávový povrch. Po odbočení ideme opatrne po úzkej ceste prechádzajúcej kvitnúcim lávovým poľom. Zastavujeme nad plážou, poniektorí sa vyzúvame a užívame si krásny, od slnka zohriaty piesok. Ja sa ľakám tuleňa, ktorý sa nenápadne vynoril na inak prázdnej pláži, akurát, keď sa chystám fotiť Romi. Nestíham ho odfotiť. Vynára sa ešte raz v diaľke. No jeho existencia je dodnes pre ostatných nezodpovedanou otázkou, nikto okrem mňa ho nevidel.

Po chvíli strávenej na pláži pokračujeme po pobreží na sever. Cesta sa pomaly tiahne naspäť na východ, míňame mestečká  Hellissandur a Rif. Vchádzame do mestečka Olafsvik, kde plánujeme dotankovať plnú nádrž. Zastavujeme sa niečo si zajesť z našich zásob a fotíme si moderný kostolík Ólafsvíkurkirkja.

Z mestečka Olafsvik pokračujeme smerom na východ, naspäť na ubytovanie. Po vyše 20 kilometroch zastavujeme pod kopcom Kirkjufell. Povráva sa, že je to najfotografovanejšia hora na Islande, asi pre úspech seriálu Hra o tróny, v ktorom objavila. V navigácii si nastavujeme ubytovanie a vraciame sa smerom na východ, kde odbáčame a prechádzame po ceste Vatnaleið vnútrozemím poloostrova Snæfellsnes, naspäť na jeho južnú stranu. Na večer sa ešte vyberáme okúpať do tajných horúcich prameňov Landbrotalaug. Stretáme tu Švajčiarov, prehodíme pár viet o Islande a už si užívame teplý, zablatený kúpeľ s hlavami v studenom vetre.

15. jún, Cesta do mesta Akureyri

Po raňajkách si zbalíme veci a vyrážame do nášho prvého dnešného cieľa, viac ako dve hodiny vzdialeného mestečka Hvammstangi, kde sa nachádza Islandské centrum tuleňov, čerpacia stanica a snáď aj nejaké jedlo. Vyberáme si spodnú cestu cez mestečko Borgarnes, a krátku časť cesty sa teda vraciame smerom na Rejkjavík. Po necelej hodine, na ceste číslo 1 obdivujeme vulkán Grábrók, a jeho menšieho brata Grábrókarfell. Po tom čo vidíme, že po vulkáne je možné sa prejsť, zastavujeme a vydávame sa po schodoch nahor. Užívame si pekný výhľad na okolie.

Pokračujeme do mestečka Hvammstangi na poloostrove Vatnsnes, kde tankujeme a zisťujeme, že centrum tuleňov je zatvorené a ani nevyzerá moc zaujímavo. Vraciame sa na čerpaciu stanicu, kde obedujeme. Poloostrov Vatnsnes sa nachádza v zálive Húnaflói a  my sa vydávame ho prejsť dookola. Po prašnej ceste smerom na osamelú reštauráciu Geitafell prechádzame popri majáku Skardsviti a po chvíli vidíme farmu Illugastadir v ktorej by sa mali nachádzať voľne žijúce tulene. Zastavujeme a vyberáme sa pešo na pobrežie. Turistov je tu len zopár, všetci v tichosti pozorujeme tulene, ktoré sa tu vyvaľujú a plávajú naokolo. Po pár fotkách sa presúvame autom do reštaurácie Geitafell, kde si dávame kávu a zoznamujeme sa so Slovenkou z Nitry, ktorá tu pracuje počas sezóny. Že sme Slováci odhalila po tom, ako sme sa dohadovali čo si objednáme.

Po krátkom posedení pokračujeme ďalej po ceste Vatnsnesvegur. Na kamenistú cestu si sadá hmla, auto stretneme zriedka a vždy sa musíme uhýbať, cesty sú tu úzke, niektoré úseky sú komplikované. Po čase sa vynárame z hmly na opačnej strane poloostrova a zastavujeme na prechádzku k morskému útvaru Hvitserkur. Pláže sú tu dlhé, všetko pôsobí vzdialene. Fotíme si tulene, ktoré sa opaľujú na čiernom piesku. Pri prechádzke na nás opäť útočia vtáky. Tentoraz nás aj ďobnú do hlavy, no nič vážne. Od útvaru Hvitserkur vylezieme naspäť na útes a vraciame sa k autu. Pokračujeme na ceste do Akureyri, kde strávime noc.

16. jún, pozorovanie veľrýb z Akureyri

Prebúdzame sa na ubytovaní v najužšom centre severného mestečka Akureyri, odkiaľ sa organizujú plavby za veľrybami.  Po raňajkách sa vyberáme do prístavu, kúpiť si lístky na pozorovanie veľrýb v jednej z agentúr – Elding. Kupujeme si termín na poobedie a vydávame sa na popri turistickom informačnom centre na malé námestie Ráðhústorg. Odtiaľ pokračujeme do kaviarne Kaffi Ilmur dať si rannú kávu. Centrum je maličké, nachádzajú sa tu viaceré reštaurácie, pivárne či obchody s oblečením. Mestečko má tiež letisko odkiaľ sa lieta mimo iných destinácií aj do Grónska. Na ľuďoch v meste cítiť vplyv Spojených štátov. Jazdí tu mnoho hlučných amerických áut, v noci ich počuť pretekať sa na križovatkách.

Obed si robíme na ubytovaní a poobede sa naloďujeme na loď, ktorou sa presúvame fjordom až máme na dohľad mys s budovou bývalej fabriky na spracovanie sleďov Verksmidjan Hjalteyri, ktorá je dnes umeleckým centrom. V diaľke sa objavujú prvé veľryby a naša loď sa neustále natáča, aby sme mali čo najlepší výhľad. Pri pozorovaní veľrýb majú v Akureyri sto percentnú úspešnosť. Ak by sme naozaj nemali šťastie, agentúra poskytne ďalší termín bez doplatku. Pomaly sa veľryby približujú k nám a tak si fotíme tieto obrovské živočíchy. Oblečení sme vo veľkých rybárskych overaloch. Chránia nás pred vetrom a my neustále hľadáme, odkiaľ sa vynorí najbližšia veľryba. Po nejakom čase a kope fotografií sa vraciame naspäť do prístavu v Akureyri.

Večeriame na ubytovaní a vyberáme sa na prechádzku po centre. Popri kostole Akureyrarkirkja sa vyberáme prejsť sa miestnou botanickou záhradou. Dávame si na námestí pivo a vraciame sa vyspať sa na ďalšiu náročnú cestu.

17. jún, cesta na juh do mesta Egilsstaðir

Ráno balíme veci do auta a opúšťame Akureyri. Po nákupe v miestnom obchode vyrážame s cieľom dostať sa do večera na východnú časť ostrova, 250 kilometrov vzdialeného mesta Egilsstaðir. Prvou zástavkou je vodopád Goðafoss. Na počte ľudí je vidieť, že je známou turistickou atrakciou. Je tu množstvo autobusov. Voda je hlučná a nebezpečná. Po pár fotkách nastupujeme do auta a pokračujeme do vnútrozemia. Krajina sa pomaly premieňa na zeleno-čiernu púšť. Prichádzame k lávovému poľu Dimmu Borgir. Kráčame za dažďa pár desiatok metrov, no po viacerých podobných úkazoch, ktoré sme už videli na poloostrove Snaesfellsnes, nasadáme do auta a presúvame sa k vulkánu Hverfjall. Cesta k vulkánu príde človeku ako mesačná krajina. Odparkujeme auto a vystúpime na vrchol. Otvára sa nám výhľad na kopu čierneho štrku a kamenia s dierou o priemere jedného kilometra. Pre mňa obrovský zážitok, jedna vec je vidieť nehostinný kráter na pohľadniciach či internete, iná je tam stáť a cítiť sa malý pri tak veľkom prírodnom úkaze.

Zo sopky sa presúvame navštíviť jaskyňu Grjótagjá, ktorá slúžila pred jej čiastočným zasypaním na kúpanie. Jaskyňa je na súkromnom pozemku, no pohodlne dostupná verejnosti. Z okolitých trhlín vanie teplý vzduch, dnu sa trbliece horúca voda. Veľmi to so vstupom dnu nesilíme, jaskyňa pôsobí stiesnene a trochu nestabilne. Od jaskyne sa vyberáme pozrieť si kráter a jazero Víti sopky Krafla. Na vrchole bol však sneh a hustá hmla a tak sme sa zastavili aspoň pri lyžiarskom vleku a pri Krafla geotermálnej elektrárni, ktorou sopečnú energiu domáci premieňajú na elektrickú energiu.

Cestou z Krafly navštevujeme geotermálnu plošinu Hverir, kde sa kocháme sopečnou aktivitou, ktorá prebieha pod zemským povrchom a ktorej nepatrný zlomok je vidieť na povrchu. Vo vzduchu sa nesie zápach síry a ja žasnem, že si tu všetci fotíme teplé blato. Opúšťame Hverir a za kopcom sa pár hodín rozhodneme stráviť v prírodnom kúpalisku Mývatn. Chvíľu poletuje sneh a popŕcha, stačí však hlavu na pár sekúnd ponoriť a uši máme znovu teplé. Opúšťame túto oblasť a po dvoch hodinách za volantom prechádzame mestom Egilsstaðir, za ktorým sa ubytúvame v chatovej oblasti. Znovu sa kúpeme, tentoraz v kadi, ktorej nekonečný prúd teplej vody prepadá do potoka. Domáci za termálnu vodu prakticky neplatia, pretože sa mesto zložilo na geotermálny vrt a profitujú z neho všetci.

18. jún, pozorovanie vtákov

Ráno sa vyberáme do jednej z najvýchodnejších časti ostrova, prístavu Borgarfjarðarhöfn, kde hniezdia morské vtáky Puffiny. Prístav je na opačnú stranu ako plánujeme cestovať a tak sa vydávame a neskôr vraciame po tej istej ceste. Nielen, že Island mi príde ako ostrov na konci sveta. Našiel som aj dedinu na konci Islandu. Off-road cesta vedie cez horský prechod a nie je jednoduchá. Na strmých útesoch je rozkopaná a ťažké stroje pracujú na novej ceste, zrejme asfaltovej. Cieľ nakoniec stojí za to. Hluk vtákov a vyľudnená krajina sú očarujúce. Ešte naposledy pozeráme mapy, či neexistuje iná cesta naspäť a keď to vzdáme, vraciame sa do mesta Egilsstaðir, kde odbáčame do dedinky Seyðisfjörður, niečo si zajesť a dať si rannú kávu. Fotíme si antidepresívnu cestičku ku kostolíku.

Po drobnom nákupe v miestnych potravinách sa vraciame opätovne cez Egilsstaðir a vyberáme sa pozrieť na Hengifoss, vodopád pri jazere Lagarfljót. Islandský folklór hovorí, že v jazere žije veľký červ Lagarfljotsormurinn, no my nemáme to šťastie ho vidieť. Cez pasienky stúpame k vodopádu. Posledná časť výstupu k vodopádu je zavretá, zrejme pre zosuvy pôdy a vlhkosť. Je to dlhá prechádzka no výhľad na vysoký vodopád za ňu stojí. Po návrate sa autom pár kilometrov vraciame a odbáčame cez Oxi smerom na mesto Höfn. Takzvaná skratka, ktorá nejde pobrežím, je v skutočnosti off-road cesta na vlastné nebezpečenstvo. Vyberáme sa však po teréne, máme náhon na všetky štyri a snáď aj náhradné koleso. Ovce nám neustále križujú cestu. Pripájame sa naspäť na asfaltovú cestu číslo 1. Hodiny lemujeme pobrežie, majestátne skalné útvary a čierny piesok sa tiahne kilometre až k oceánu.

19. jún, ľadovec Vatnajökull

Ako prvú navštevujeme ľadovcovú lagúnu Jökulsárlón. Lagúna vzniká topením ľadovca Vatnajökull, čo je, keď nepočítam Ruské územia, najväčší ľadovec v Európe. Ľadovcová prikrývka o rozlohe 7900 kilometrov štvorcových a priemernou hrúbkou až 380 metrov. Na obojživelníkoch postavených pre vietnamskú vojnu sa plavíme po modrej lagúne a pozorujeme, ako nám vplyvom otepľovania a teplej vody z oceánu táto krása pomaly mizne. Výbežkov ako ten, ktorý siaha do lagúny, má Vatnajökull až 19 a plazia sa spoza kopcov po veľkej oblasti Islandu.
Lúčime sa s lagúnou a pokračujeme na výhľad pri vodopáde Svartifoss, odkiaľ pokračujeme turistickým chodníčkom  ďalej na výhľad Sjonarpina. Z výhľadu vidieť krásne na ďalší z výbežkov národného parku, ľadovcový prst Skaftafellsjökull. Prechádzka je nenáročná, približne 2 a pól kilometra od vodopádu. Púšťa sa silný dážď a my kompletne mokneme. Po návrate sa v aute prezliekame do suchého oblečenia a dávame si polievku v miestnom občerstvení.

Turistov začína pribúdať, ako sa naša cesta postupne približuje okoliu Reykjavíku. Prechádzame mesto Vik a zastavujeme sa pri pláži Reynisfjara, kde si fotíme pobrežné skaly. Za chrbtom nám do oceánu vyčnieva prekrásny Dyrholaey s promenádou a majákom. Autom pokračujeme po pobreží a neskôr sa rozdeľujeme na dve skupinky. Časť sa ide pozrieť na vodopád Skógafoss a časť na vrak havarovaného armádneho lietadla na pláži Solheimasandur. K lietadlu vedie monotónna dlhá cesta čiernym pieskom a tak väčšinu cesty bežíme. Pri lietadle nejakí chalani natáčajú s dronom a drahou aparatúrou, no sú ďalej a nerušia. Robíme si pár fotiek a vraciame sa k autu. Pokračujeme na ubytovanie.

20. jún, Geysir

Začíname návštevou vodopádu Gullfoss, odkiaľ pokračujeme pozrieť si Geysir. Úkaz Geysir strieka veľmi zriedkavo a nepravidelne, zato menší Strokkur vyvrie pravidelne raz za štyri minúty. Po chvíli pozorovania nás prekvapil a vyvrel až štyri krát tesne za sebou a tak nás trochu osprchoval. Kamkoľvek sa pohneme, pribúdajú turisti. Vstúpili sme totiž do zlatého kruhu, čo sú turistické ciele vhodné na jednodňové túry z hlavného mesta Islandu. Rozhodujeme sa, že si niekde odpočinieme a tak vyhľadáme najbližšie kúpele. Po odpočinku v kúpeloch Laugarvatn Fontana pokračujeme smerom na Reykjavík, cestou ešte navštevujeme národný park Þingvellir. Zastavujeme na parkovisku z nižšej strany, od kostolíka. Prechádzame sa na miesto, kde sa zhromažďoval prvý Islandský parlament pred presťahovaním do Reykjavíku. Robíme si pár fotografií z miesta, kde hraničí Severoamerická a Euroázijská tektonická platňa. Definitívne odchádzame ubytovať sa do Reykjavíku.

21. jún, Reykjavík

V Reykjavíku sme si spravili prechádzku a navštívili sochu Sun Voyager, odtiaľ sa presúvame do koncertnej haly Harpa a pokračujeme do múzea veľrýb. Po návšteve múzea si dávame zmrzlinu, kávu a pokračujeme pešo do centra pozrieť si suveníry a kníhkupectvá. Navštevujeme celoročne otvorený obchod s vianočnými ozdobami. Pokračujeme prechádzkou pomedzi domčeky v centre a fotíme si kostol Hallgrimskirkja. Večer si cez happy hour dávame dole v prístave pivo a prvý raz za náš pobyt vidíme ako vyzerá hotovosť. Ale len vidíme, my platíme kartou. Lúčime sa s Islandom a na ďalší deň odlietame naspäť na kontinent.

Záver

Navštíviť Island sa určite oplatí, aj keď obísť ho nie je úplne jednoduché. Najazdili sme takmer 2400 kilometrov. Ak by sme to išli ešte niekedy znovu, asi by sme cestu okolo ostrova rozdelili na viac ako 10 dní. Možno 12, či celé dva týždne. Prejsť na Islande 400 kilometrov niekedy trvá so zastávkami skoro celý deň a večer ste radi, že niekde môžete rovno po vybalení skloniť hlavu. Ak máte ubytovanie s termálnym kúpaním, tak tam zostaňte o noc dlhšie a užite si čas v krásnej prírode.