Slovo ako vírus vo veku globálnych médií

Slovo ako vírus vo veku globálnych médií

Moja teória od roku 1971 hovorí, že slovo je vírus. Za vírus však nie je považované pre svoju relatívne stabilnú symbiózu so svojím ľudským hostiteľom… Slovo jednoznačne zodpovedá hlavnej charakteristickej črte vírusu: je to organizmus bez akejkoľvek vnútornej funkcionality okrem vlastnej replikácie. – William Seward Burroughs, The Adding Machine

Pravdepodobne každý, kto hral v detstve hru zvanú telefón vie, ako ľudia podávaním „tajnej“ informácie dokážu zapríčiniť neúmyselnú aj úmyselnú zmenu šepkanej správy. Tá sa šíri ďalej a s každým hráčom naberá na autenticite a stáva sa prirodzenou súčasťou pôvodnej informácie. Obdobným typom skupinovej chyby často trpia aj samotné spravodajské médiá, ktoré pôsobia ako verzia hry „telefón“ pre dospelých. V systéme, kde sa správy šíria len cez niekoľko mediálnych syndikátov, ako Reuters, či Associated Press (AP), sa publikovaná nepresnosť stáva bežne akceptovaným „faktom“. Chyby sa tak stávajú mémom, mýtom šíriacim sa medzi ľudmi. Spravodajca veľkosti ako Reuters je „telefónom“ na steroidoch, schopný distribuovať lož státisícom odberateľov, pre ktorých sa stáva automaticky faktom. V dnešných dňoch je verejná mienka tvorená médiami, a osud, či dokonca sloboda jednotlivca môže závisieť od toho, ktorý mýtus je ten populárnejší. To dáva producentom správ značnú moc.

V dnešných dňoch je verejná mienka tvorená médiami a osud, či dokonca sloboda jednotlivca môže závisieť od toho, ktorý mýtus je ten populárnejší. To dáva producentom správ značnú moc.

Príklad: V roku 1994 bol z AP prepustený Washingtonský reportér Christopher Newton po tom, čo agentúra zistila, že si za posledné dva roky desiatky spravodajských zdrojov proste vymyslel. Newton sa odvolával citáciami na neexistujúce akademické zdroje zo škôl ako Harvard, Princeton, Penn, Vanderbilt, Chicago, Cal, Texas Tech, New Mexico, či Colorado. Odhalil ho až odkaz na fantómový zdroj zo Stanfordu. Jeho skoršie odhalenie nebolo možné pravdepodobne pre banalitu klamstiev, ktoré publikoval. Na rozdiel od niekdajšieho prispievateľa pre Slate, Jay Formana, ktorý klamal, aby spravil príbeh viac vzrušujúci, Newton volil opačnú taktiku. Jeho príbehy boli nezaujímavé, ako len bolo možné, s vymyslenými citátmi často len na doplnenie textu.

Aj o dosť menšie entity dokážu spôsobiť vážne škody, hlavne ak masovo šírené „spravodajstvo“ v skutočnosti zastupuje niekoho súkromné záujmy. Keď Wikileaks začalo publikovať 5 miliónov emailov z globálnej spravodajskej agentúry Stratfor, z ich obsahu vyplynulo, že táto pseudo špionážna spoločnosť mala tajné dohody s desiatkami mainstreamových agentúr od Reuters po Kiev Post. Hovorca Reuters David Girardin v tej dobe uviedol, že od začiatku „vojny proti terorizmu“ sa Stratfor stal „veľmi vyhľadávaným zdrojom informácií pre hlavné západné mediálne organizácie ako Bloomberg, Associated Press, Reuters, The New York Times, či BBC.“

Wikileaks vo svojej tlačovej správe publikovalo: „Aj keď je pre žurnalistov akceptovateľné vymieňať si medzi sebou informácie, alebo byť platení ďalšími mediálnymi organizáciami, pri organizácii Stratfor nastáva problém, nakoľko je to súkromná spravodajská agentúra, ktorej služby využívajú vlády a privátna klientela. Vzťah s nimi môže mať preto snahu škodiť a korumpovať.“ U väčšiny klientov Stratforu sa jedná o podporovateľov americkej armády, spravodajské agentúry a súkromných zbrojárskych dodávateľov, čo formuluje otázku, či časť správ, ktoré od nich Reuters preberá, nie je platenou propagandou, následne tlačenou tisíckami médií po celom svete.

Množstvo publikovaných emailov diskutuje spôsoby ako samotné Wikileaks a jeho zakladateľa zničiť. To môže naznačovať spojitosť s dezinformáciami (ženy, ktoré na neho podali žalobu neboli dobrovoľníkmi WL), ktoré sa o nich neskôr v mainstreamových médiach objavili. Od americkej vlády, cez Stratfor, Reuters, po ďalšie spravodajské služby, až k tisíckam odberateľov. Neustále opakované dezinformácie, ako vírus v prírode, dokázali nainfikovať aj niektoré nezávislé spravodajské zdroje.

Iným príkladom spravodajského mýtu s dopadom na verejnú mienku bolo mediálne pokrytie prípadu Jessica Lynch. Vtedy dvadsať ročná, vojačka Jessica Lynch bola v roku 2003 počas invázie spojeneckých jednotiek unesená irackými jednotkami. Jej prípad bol široko publikovaný americkými médiami so snahou vykresliť zajatú vojačku ako amerického hrdinu. Nepravdivé informácie hovorili o jej streľbe na nepriateľa bezprostredne pred zajatím, čo po oslobodení poprela pri výpovedi v Kongrese. Neskôr pri prejavoch kritizovala Pentagon, že jej príbeh, v ktorom bola len obeťou, použili ako vykonštruovanú vojnovú propagandu.

Je doba informačného šumu prevyšujúceho individuálnu schopnosť rozpoznať a overiť relevantné informácie. Často sa môžeme len domnievať či informácie v médiu sú serióznym zdrojom, alebo výtvorom so zámerom zakoreniť v nás nejakú ideu. To je podstata marketingu produktov či ideológie. Zostáva nám len snažiť sa spozorovať ciele, ktoré daná informácia sleduje a zároveň si uvedomiť, čo je vlastne produktom médií. Ich produktom nie sú noviny, to čo spravodajské giganty predávajú je totiž publikum. Nepredávajú nám, to my sme ich produktom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.